/-- ******************* MAIN BEGIN ******************** -->
O CESTE
Do krajiny snov...
Bolo to ani nie pred rokom, keď začalo opadávať lístie a hralo všetkými možnými farbami. Stretla som človeka, ženu, doktorku, ktorá mi ukázala cestu, ktorou nebolo možné nejsť.
V hlave sa mi predbiehali myšlienky, na internete som prebrowsovala všetky dostupné informácie o krajine, ktorá bola pre mňa krajinou snov, krajinou, kam som sa ani v tých najodvážnejších snoch nemala odvahu vydať. Krajinu, ktorú som v snoch navštívila snáď tisíckrát.
Skalopevne som sa rozhodla. Idem.
Nepál. Pevný cieľ snáď všetkých nadšených turistov, horolezcov, cestovateľov.
Prekvapenie mojich blízkych, neveriace pohľady ma presviedčali a motivovali, že ja to naozaj urobím.
Pridali sa kamaráti. Ujo Ďuro, Baška, Bobo. Na zozname boli viacerí, ale z rôznych dôvodov sa im to napokon nepodarilo. Všetci štyria sme do hôr blázni. Nachádzame tam pokoj, dobrých ľudí, nezabudnuteľné zážitky.
Začali sa peripetie s hľadaním leteniek, chvíľami sa zdalo, že vzhľadom na ceny sa tam ani nedostaneme, ale napokon s polročným predstihom sme letenky zaplatili.
Ideme na vlastnú päsť. Bez nosičov, šerpov, len my a hory. Pôvodný plán bol Annapurna circuit trek. Neskôr ma skúsenejší presvedčili o treku do základného tábora pod Everestom. Najmä ma však presvedčil ujo Ďuro, ktorý sa tam vráti po dvadsiatich rokoch. Ja som sa však Annapurny nevzdala a plán bol skombinovať to so základným táborom pod Annapurnami a Matchapuchare. No napokon sa celý plán treku ustálil na base camp pod everestom a výstup na Gokyo Ri v druhej doline. Bude to kľudnejšie a nebudeme sa musieť náhliť.
V samom závere sa k nám pridal ešte jeden člen. Tóno. Skúsený. Dokumentarista.
Teším sa. Nervózniem. Ešte stále neverím. Ale čas sa kráti a batoh už je pomaly naplnený. Takže hor sa do krajiny snov, do Nepálu a Himalájí....
/-- ******************* MAIN END ******************** -->
|
|